Chýbaš mi, ale chápem, že pre seba nie sme stvorení
Chcem, aby to bolo inak. Zúfalo to chcem.
Vždy som sa držala nádeje, že ak by sme sa snažili dostatočne tvrdo, našli by sme cestu. Keby sme bojovali dosť tvrdo. Keby sme dali všetko, čo sme mali. Nectí si vari vesmír ľudí, ktorí sú ochotný riskovať tak veľa, aby boli spolu?
To však tak nie je náš prípad. Pretože niektoré veci nefungujú, aj keď z celého srdca chcete, aby fungovali.
Všetko v mojom vnútri na mňa kričí, že pre nás existuje ďalšia šanca.
Rada by som sa držala tejto myšlienky. Keby som to urobila, potom by som k Tebe mohla zas prehovoriť, bez zdráhania sa, aby sme priviedli tú šancu k životu. Ale smútok a fakt, že všetko sa raz skončí, my ťažia hrudník. Neboli sme pre seba stvorení.
Keby sme boli, tak by som obetovala všetko, keď som mala šancu. Keby sme boli, nehľadal by si iných ľudí, aby vyplnili priestor, ktorý som mala. Keby sme boli, povedal by si mi, ako si sa cítil, keď to malo zmysel. Keby sme boli, povedala by som ti, ako som sa cítila, aj keď to znamenalo trochu Ťa vydesiť.
Existujú spomienky a chvíle, keď chápem, prečo som sa o nás takto cítila. Naše skutočné spojenie, ľahkosť, s ktorou sme sa tomu druhému otvorili, naša chémia, ktorá spôsobila, že všetko vyzeralo, akoby to horelo . Jemné chvíle, keď sme sa držali jeden druhého, ticho sľubujúc, že jedného dňa to všetko vyriešime.
Na druhú stranu si pamätám, keď sme sa odtláčali, keď si sa mi vzdialil a odcudzil, nedávajúc mi dôvod prečo. Keď by som sa k tebe priblížila a cítila sa drzá a závislá. Keď som sa obrátila na niekoho iného, aby som sa odreagovala od bolesti a ako som si nič nerozmyslela, ani keď si sa znovu ukázal.
Spomínam si na nekonečné chodenie v kruhu, ako sme tomu zvykli hovoriť lekcie, namiesto zlozvykov. Vždy sme zvykli hovoriť, že nabudúce to urobíme lepšie, že máme celý život na to, aby sme to vyriešili. Ale ja nemôžem stráviť zvyšok života takto, ani s tebou.
Chýbaš mi viac ako si dokážeš predstaviť. Stále zdvíham telefón pripravená Ti povedať všetko zaujímavé čo sa stalo. Stále ma bolí, keď niečo pridáš na sociálne média, a chcem Ťa osloviť. Myslím na teba častejšie, než by som priznala – sebe, či niekomu inému
Viem, že je v poriadku, že mi chýbaš, pretože to, čo sme mali, bolo silné a krásne.
Predstierať, že mi nechýbaš, by si bol znehodnotenie všetkého, čím sme si prešli. Ale som konečne na mieste, kde viem, že to, že mi chýbaš, nie je znamením, aby sme to skúsili znova. Je to znamenie, že nám bolo dobre. To je všetko, čo to je.Takže, prosím, vedz, že mi chýbaš, ale teraz už chápem, že pre seba nie sme stvorení.
Ale budem si nás pamätať po zvyšok môjho života – a naučím sa s tým žiť.
