„Zážitky na prahu smrti“ nie sú halucinácie, tvrdí prvá štúdia svojho druhu
Oslepujúce svetlo. Anjelské chóry. Pred očami sa ti premieta celý tvoj život. Všetci vieme, aké veci máme na mysli, keď hovoríme o niekom, kto má „zážitok na prahu smrti“.
Z vedeckého hľadiska je však tento koncept dosť zle definovaný. To je dôvod, prečo teraz vedci zo širokého spektra odborov zverejnili nové vyhlásenie týkajúce sa štúdia smrti. Tento dokument, publikovaný v Annals of the New York Academy of Sciences, je vôbec prvým recenzovaným vyhlásením o vedeckom štúdiu smrti a je navrhnutý tak, aby „poskytoval pohľad na potenciálne mechanizmy, etické dôsledky a metodologické úvahy pre systematické skúmanie. “
„Byť nezvratne mŕtvy závisí od technológie,“ napísal v roku 2016 Anders Sandberg, výskumný pracovník z Oxfordského inštitútu budúcnosti humanity.
Sandberg nebol zapojený do štúdie, ale zasiahol jadro problému. Moderná medicína zásadne zmenila spôsob, akým uvažujeme o smrti. Zrazu sa učíme, ako málo vieme o tejto najuniverzálnejšej časti života.
„Srdcová zástava nie je srdcový záchvat,“ vysvetlil Sam Parnia, riaditeľ Critical Care and Resuscitation Research. „Namiesto toho predstavuje posledné štádium choroby alebo udalosti, ktorá spôsobí smrť človeka. Nástup kardiopulmonálnej resuscitácie nám ukázala, že smrť nie je absolútny stav, ale je to proces, ktorý by sa u niektorých ľudí mohol potenciálne zvrátiť aj po jeho začatí.”
Vedci poukazujú na fakt, že dôkazy naznačujú, že ani fyziologické, ani kognitívne procesy nekončia v „bode smrti,“ a hoci vedecké štúdie doteraz nedokázali realitu zážitkov na prahu smrti dokázať, nedokážu ju ani vyvrátiť.
Vieme tiež, že zážitky na prahu smrti nemajú veľa spoločného s halucináciami, ilúziami alebo zážitkami vyvolanými psychedelickými drogami, hoci často vedú k rovnakému druhu pozitívnej dlhodobej psychologickej transformácie.
„To, čo umožnilo vedeckú štúdiu smrti je to, že mozgové bunky sa nenávratne nepoškodia v priebehu niekoľkých minút po nedostatku kyslíka, keď sa zastaví srdce,“ vysvetlil Parnia. „Namiesto toho umierajú v priebehu hodín. To umožňuje vedcom objektívne študovať fyziologické a duševné udalosti, ktoré sa vyskytujú v súvislosti so smrťou.” Parnia a jeho kolegovia dúfajú, že jedného dňa môžeme s istotou poznať odpoveď.
,,Málo štúdií skúmalo, čo sa stane, keď zomrieme, objektívnym a vedeckým spôsobom,” uviedol Parnia. „Náš článok ponúka zaujímavý pohľad na to, ako existuje vedomie u ľudí, a môže pripraviť pôdu pre ďalší výskum.“
