Katarína: “ Mám panické záchvaty a bojím sa, že sa mi stanú v práci“

Môj život sa zmenil pred rokom, kedy mi zomrel otec. Bol najdôležitejšou osobou môjho života, autoritou a najúžasnejším priateľom. S mamou to bolo o inom. Od kedy si pamätám, mala som s ňou napäté vzťahy. Zdalo sa, že žiarli, že máme s otcom vlastný svet, do ktorého nepustíme ani ju ani moju staršiu sestru.

Otec sa cítil skvele, vždy sa staral o svoje zdravie, nebýval chorý a bol vyšportovaný. Nebol adeptom na infarkt. No stalo sa a nepodarilo sa ho zachrániť.

Zomrel v noci, kedy som odišla na víkend do Londýna. Od kedy mi o tretej ráno zavolalal mama, aby mi povedala, čo sa stalo, mávam panické záchvaty. Čoraz viac mi to znemožňuje normálne fungovanie.

Už rok môj život pripomína emocionálne bojisko. Aby som sa presunula z bodu A do bodu B, musím byť veľmi opatrná. Ak by som urobila neuvážený krok, okamžite by ma prepadol paralyzujúci strach. 

Začnú sa mi potiť dlane. Srdce bije ako o život. Je mi na odpadnutie. Nemôžem sa ani pohnúť. Svet sa na chvíľu točí a zrazu sa objaví tma. Padám do temnoty. Napätie je neznesiteľné. Po 15 minútach sa cítim lepšie, záchvat oslabuje, ale pocit strachu a bezmocnosti pretrváva celý deň.

Snažím sa cítiť sa tak čo najmenej. Najhoršie je, že záchvaty prichádzajú, keď som medzi ľuďmi. Na stretnutí so známymi, v reštaurácií, v kine.  Preto som prestala chodiť von. Chodenie na koncerty, na kávu či na výstavy už nepatrí medzi moje príjemnosti. Namiesto tešenia sa z príjemnej spoločnosti myslím iba na to aby ma znovu neprepadol panický záchvat.

Firma, v ktorej pracujem zrušila prácu z domu. Vystrašilo ma to. Čo keď ma chytí záchvat v práci? Známi ma poznajú a rozumejú mi, ale čo kolegovia?

Viem, že musím navštíviť psychológa a zapracovať na svojich traumách, ale je to veľmi dlhý proces. Ako si mám ale poradiť teraz? Neviem, či si nebudem musieť nájsť novú prácu.

Katarína

Zdroj: papilot.pl