Partner sa nezaujíma o naše dieťa. Nemám čas ísť ani na toaletu

Tehotenstvo, ktoré nebolo najľahšie, bolo pre mňa prechodným obdobím za splnením si sna, stať sa mamou.  Za nič na svete by som sa tohto sna nevzdala, ale je mi naozaj ťažko. Od pôrodu ubehli už 4 mesiace a ja mám pocit, že sa môj život zmenil na nočnú moru, z ktorej sa neviem zobudiť. 

Nejde o to, že s príchodom dieťaťa prichádza väčšia zodpovednosť. Vedela som o tom.

A nechcem nariekať, že málo spím.

Vstávam k Zosi niekoľkokrát v noci, lebo je hladná, často plače, treba ju nosiť na rukách. Ide o to, že to nie je len moja dcéra. Má otca, ktorý sa však o ňu nechce starať. 

Chodí do práce, kde je 9 až 10 hodín. Počas toho robím samozrejme všetko ja. Malá zle spí a všetko pri nej treba robiť na niekoľkokrát. Niekedy plače tak dlho, že plačem s ňou z beznádeje.

Snúbenec tomu nerozumie. Príde domov a čaká, že bude mať navarenú večeru a uprataný dom. Niekedy nestíham ani dojesť chlieb, umyť si zuby, či odbehnúť si na WC, lebo vždy niečo treba robiť pri Zosi.

Nepamätám si, kedy som si naposledy vypila horúcu kávu či čaj. 

Bývajú také dni, kedy netrpezlivo sledujem hodinky a odratávam, kedy sa môj partner vráti. Snívam o tom aby aspoň na chvíľu si Zosiu vzal. Aby som sa mohla umyť, dopriať si horúcu vaňu, byť trochu sama so sebou.

Keď sa vráti, zvíta sa s ňou, so mnou, sťažuje sa aký je unavený a ľahne si na gauč.  Keď ho požiadam, aby si dieťa vzal, len odpovie, že mne ako matke to ide najlepšie. 

Chcela by som poprosiť o pomoc starých rodičov, ale bývajú ďaleko. Priateľky už majú svoj život. Prebúdza sa vo mne akási rebélia, aby som požiadala o pomoc cudzích ľudí. Zosia má predsa oboch rodičov.

Ja sa o ňu starám bez prestávky, ale aj môj partner by sa mal viac zaangažovať do starostlivosti o svoje dieťa. Rola otca sa neskončí splodením dieťaťa.  

Som taká unavená, nevyspatá, psychicky vyčerpaná, že už nemám síl ani o tom písať. Keď vidím jeho odmietavý výraz, keď mu dám Zosiu na ruky, úplne ma to znechutí od všetkého.

Ola