Ničoho sa nebojím tak ako blízkosti. už po 4.-krát som zrušila zásnuby
Odkedy si pamätám, nedokážem sa otvoriť iným ľuďom. Mám perfektné kamošky, ale žiadnu priateľku. Rovnako je to aj s partnerom. Keď sa dostanem do vzťahu, všetko vyzerá bezchybne, no ja aj tak nie som na 100% zainteresovaná.
Keď začnem cítiť, že som pre niekoho celý vesmír a z jeho úst počujem, že so mnou chce byť celý život, či hovorí o založení rodiny, začínam panikáriť. Chcem vziať nohy na plecia a utiecť.
Milujem ľudí, ale nemôžem vystáť moment, keď sa začnem s niekym zbližovať. Bolo tomu tak už od detstva.
Ak si niektorá zo spolužiačiek myslela, že budeme nerozlučné kamošky, začala som si od nej držať odstup. Presadla som si, hľadala som nové kontakty a ona nechápala. Cítila som sa jednoducho nekomfortne. Ako v pasci. A potom prišiel iracionálny strach.
Zostalo mi to dodnes. Kvôli tomu nedokážem mať harmonický a šťastný vzťah. Vždy si poviem, že tentoraz to bude úplne iné, ale vždy je to o tom istom.
Začiatky sú krásne a romantické.
Niekto ma začne fascinovať, ale vždy si nechávam určitú emocionálnu slobodu. Vždy sa do niekoho zamilujem, ale ak ma dotyčný začne milovať celým srdcom, začínam sa správať nelogicky. Hoci snívam o krásnom vzťahu, pomyslenie na to, že mám byť s niekým už navždy, mi spôsobuje paniku.
Začnem byť chladná a nepríjemná. Prestanem byť sama sebou. Podvedome robím všetko pre to aby som dotyčného odradila od vzťahu so mnou. Prílišná blízkosť ma začína ťažiť. Napĺňa ma nepochopiteľným strachom.
Prešla som si tým už 4-krát. Zasnúbila som sa, ale potom som zásnuby zrušila. Nerozumiem prečo sa tak správam.
Mária
foto: (https://www.instagram.com/tezza.barton/)
Zdroj: papilot.pl
