Čo ak vás každá strata vedie na správny smer?

Stratu vnímame ako neúspech, ako niečo negatívne, ako prekážku, krok nesprávnym smerom. Keď niekoho stratíme, príliš často myslíme na to, že jeho život skončil, namiesto toho, aby sme oslavovali chvíle, ktoré sme spolu strávili. Keď prejdeme rozchodom, vidíme našu opustenosť ako „niečo chýbajúce“, ako keby v našej hrudi bola diera veľkosti osoby.

Keď sme konfrontovaní s niečím bolestivým, je také ťažké vidieť tú bolesť ako dobrú. Chemicky, emocionálne, fyzicky sme boľavý a je takmer nemožné vidieť otvorené dvere, keď stojíme pred tými zatvorenými.

Ale čo keď každá strata, ktorej ste čelili, vás viedla na správny smer?

Premýšľali ste o tom niekedy? Pozerali ste sa niekedy dozadu, že fakulta, na ktorú ste sa nedostali, mohla byť úplne nesprávna voľba? Že by vás baseball tím, ktorý ste neutvorili, nenechal vstúpiť do klubu, ktorý vám dal všetkých vašich najbližších priateľov?

Ak by ste neprišli o svoju babičku v tak mladom veku, bolo by vás to udržalo pred vytváraním si vzťahov s odcudzenou stranou vašej rodiny? To, že si sa tak snažil na strednej škole ťa priviedlo k inej viac napĺňajúcej kariérnej cestičke?

V živote prichádza bolesť – niekedy vo vlnách, niekedy neočakávane, niekedy keď ju cítime v kostiach pred tým, než zasiahne. Bolesť sa nás snaží zlomiť neustále. Ale bolesť nás tiež učí. A posilňuje. A dáva nám ponaučenia a význam a silu, bez ktorých by sme tomu nemohli čeliť a prechádzať na druhú stranu.

Čo ak vás každá bolestná vec, ktorej ste čelili, skutočne posunula dopredu, posunula vás na inú cestu, lepšiu cestu, na cestu, na ktorej ste chceli byť?

Premýšľali ste o tom niekedy? Že strata rodiča vám pomohla stať sa nezávislým, sebavedomým, lojálnymi a pracovitým? Že koniec manželstva vás viedlo k láske, ktorú si zaslúžite? Toto padanie vám umožnilo začať znova, oprášiť sa a začať znova s novým cieľom a srdcom?

Toto neznamená, že bolesť by sa mala stať niekomu, pretože si celým srdcom prajem, aby sme nemuseli prechádzať vecami, ktorým teraz čelíme. Nedá sa povedať, že skúsenosť, ktorá sa niekomu stala z nejakého dôvodu, povedané zjednodušene, to znížila alebo zmenšila. Pretože každá bolesť je skutočná a mala by byť ohodnotená. To znamená uznať, že niekedy načerpáme silu z bolesti. Že niekedy bolesť, hoci je vysiľujúca, nás nemusí ukončiť.

Napriek tomu, čím prechádzame, napriek tomu, čo sa deje, napriek zmätku, smrti, úzkosti, zlomeným srdciam, strate, osamelosti, strachu a frustrácii – čo keby sme videli tie negatívne momenty ako vodcov k lepším životom?

Čo keby namiesto toho, aby sme videli bolesť ako vec, ktorá nás rozdrvuje, videli by sme ju ako to, čo nás stavia a privádza na miesto, na ktorom sme mali byť? Silnejší, múdrejší, otvorenejší a pripravený chopiť sa miesta na svete.

Bolesť…

Čo keby sme zastavili našu bolesť, aby nás ovládala, a namiesto toho jej umožnili, aby nás viedla? Zaviesť nás na nové začiatky, nové štartové čiary? Čo keby sme dovolili bolesti utvoriť to, kým by sme sa stali, namiesto toho, aby nás zlomila? Čo keby sme ju použili ako lekciu – naučiť sa, učiť sa od druhých, pomáhať nám pokračovať v tomto chaotickom svete?

Možno je to o pohľade na to, čím prechádzame, v inom svetle. Možno je to dôvera, že Boh má pre nás plán, dokonca aj v tých najťažších chvíľach nášho života, a hoci nemusíme chápať Jeho načasovaniu alebo významu či rozhodnutiam, musíme veriť, že On nás miluje a je s nami na každom kroku cesty.

Možno je to o pohľade späť a pripomínaním si, ako ďaleko sme prišli, zo všetkých vecí, ktorými sme prešli, o spôsobe, akým nás naše zlé odbočky vedú k tým správnym, alebo o tom, ako sa naša zlomenosť uzdravila, keď sme nechali osud ísť, aby sa stal sprievodcom.

Možno je to o viere, že naša strata neznamená odísť preč, ale aby nás priviedla na miesto, kde máme byť, čo nám dáva otvorené dvere, aj keď jediné, čo vidíme, sú tie zavreté.

Možno potrebujeme dôverovať, modliť sa, nechať sa viesť.