Uznávaný slovenský fyzioterapeut: “Vznikajú moderné triedy a počítačové učebne, no vytráca sa pohyb.”

Deti a pohyb, to je večná téma. Čím viac je na svete tabletov, mobilov a počítačov, tým menej sa deti hýbu. Potom sa stáva, že sú často choré, nechce sa im hýbať a má to vplyv na ich zdravie a psychiku. Fyzioterapeut Peter Hermel nám odpovedal na zaujímavé otázky týkajúce sa detí a pohybu.

Vyštudoval som Lekársku fakultu na UPJŠ v Košiciach, rigorózne štúdium na Prešovskej univerzite v Prešove. V súčasnosti pokračujem v štúdiu – doktorandské štúdium na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach, Katedra biomedicínskeho inžinierstva a merania.  

Prevažnú časť odbornej praxe som nadobudol v zahraničí, v Českej republike som pracoval V Motole pod vedením Prof. PaedDr. Pavla Kolářa, Ph.D.. Momentálne mám súkromnú ambulanciu v Košiciach, kde ma pacienti navštevujú s rôznymi diagnózami pohybového aparátu.

 

 

Čo si myslíte, kedy sa deti pomaly “deformujú” A ako sa dá proti tomu bojovať?

Pod pojmom „deformácia“ si bežná verejnosť predstavuje odchýlku od normálu, pričom samotný význam znamená štrukturálnu zmenu podoby tvaru a funkcie. Rozdiel je v tom, či je získaná, alebo vrodená.

Získaná „deformácia“ je umelo vytvorená zmena vo vývoji – typickým príkladom je nesprávne nosenie dieťaťa v dojčenskom období, nesprávne polohovanie a držanie dieťaťa v prvých mesiacoch života, predčasné učenie chôdze, keď ešte dieťa nie je na takúto záťaž dostatočne vyvinuté, napr. v chodítku a iné, ktoré vedú k závažným a často nezvratným zmenám vo vývoji dieťaťa a vyvolajú rôzne deformácie chrbtice, kĺbov, zlé chodiace návyky a zdravotné ťažkosti, ktoré sa však prejavia až v dospelosti.

Prirodzená zvedavosť dojčiat pri nesprávnom polohovaní a držaní častokrát vedie k skráteniu svalstva na krku a k neprirodzenému držaniu hlavičky, k nerovnomernej opore o horné končatiny, k ochabnutiu brušných svalov a iným.

Včasnou diagnostikou a vhodne zvoleným rehabilitačným procesom možno takýmto deformáciám pomôcť. Pri vrodených deformáciách nie je možné odstrániť primárny zdroj poruchy, ale vhodným rehabilitačným procesom je možné zabrániť sekundárnym zmenám u daného postihnutia.

 

 

Je niečo čo by ste vedeli poradiť poprípadne naučiť deti, aby sa nehrbili ?

Základom je správny pohybový návyk, získaný v rannom veku od rodičov a blízkeho okolia. Už raz zle zafixovaný pohybový návyk, sa veľmi ťažko odstráni a ťahá sa s jedincom do konca života. Typickým príkladom je napr. sedenie. V ambulantnej čakárni často vidím niekoľkoročné deti hrbiť sa pri hraní sa s mobilom, resp. tabletom.

Základom nehrbenia sa je podľa mňa skorá diagnostika príčiny poruchy pohybového aparátu. Efektívnou zmenou je rehabilitačná terapia zameraná na konkrétnu diagnózu. Potom prichádzajú do úvahy len rôzne ortopedické pomôcky, ktoré pôsobia ako externé fixátory.

Nechcem Vám vkladať moju otázku ako postoj a vsugerovať Vám ho ale poviem to takto, myslíte si, že je chyba aj v systéme školstva ktorá hovorí, že dieťa má 45 minút sedieť na drevenej stoličke, ktorá je absolútne nevhodná pre chrbticu?

Nie je žiaľ v mojej moci zmeniť súčasný školský systém, ani len upraviť osnovy s prihliadnutím na odstránenie možných porúch pohybového aparátu, vzniknutých v dôsledku nesprávneho držania tela počas sedenia na 45 minútových hodinách počas vyučovacieho  procesu pri súčasne alarmujúco nízkom počte hodín telesnej výchovy.

Pohybové aktivity počas mimoškolskej činnosti nedokážu tento čas dostatočne vykompenzovať a vzhľadom na súčasné poplatky sú častokrát pre veľa detí nedostupné. Aj taká spartakiáda mala niečo do seba.

Aký trend vykazuje pohybová aktivita u detí?

V súčasnosti ide do popredia informatizácia spoločnosti. To isté platí v školstve. Vznikajú moderné triedy s interaktívnymi tabuľami, počítačové učebne, vytráca sa pohyb. Pravdepodobne sú finančne menej náročné jazykovo resp. prírodovedno zamerané triedy v porovnaní so športovo zameranými triedami.

Žiak a následne aj študent „presedí“ skoro celé vyučovanie. Po vyučovaní siaha na mobil a tablet a opäť „presedí“ najviac času aj pri sledovaní televízie a pri počítači.

Je jedno, či ide o prípravu na vyučovanie, alebo hranie hier. V zahraničí boli vypracované štúdie u detí vo veku 6-12 rokov, kde sa ukázalo, že po vyučovaní najviac času v sede strávia deti pri sledovaní televízie a pri počítači.

U týchto detí rastie BMI a majú sklon k obezite, ak ju už nemajú. Preukázal sa trend poklesu množstva pohybovej aktivity a výkonnosti, ktorá medziročne klesá o 1-2%. Podľa môjho názoru to u nás nie je inak. Dôsledky spôsobu života sa prejavia žiaľ až v dospelosti.

 

Aké sú vhodné formy pohybových aktivít u dieťaťa ?

U detí všetkých vekových skupín by sa mali prirodzene posilňovať všetky pohybové aktivity, či už v predškolskom ako aj školskom veku. Rozvíjať všestrannosť, rýchlosť, obratnosť, vytrvalosť, silu a pružnosť.

Dôležité sú spontánne aktivity detí, je možné pridať ďalšie možnosti pohybových aktivít, ktoré však deti nemusia prijať. Intenzívny športový tréning môžu podstupovať len deti úplne zdravé. Riziko preťaženia dieťaťa pohybovou aktivitou a športom vtedy väčšinou nehrozí.

Športový tréning, ktorý rešpektuje fyziologické a psychologické pravidlá vývoja detského organizmu, nielen že neškodí, ale naopak, je prínosom a podporuje telesný i psychický vývoj a dáva do dospelosti predpoklady k vyššej výkonnosti aj odolnosti voči telesnej námahe a má výrazný preventívny účinok pred možnými chorobami.

Pri príliš intenzívnom tréningu však môže dôjsť k preťaženiu organizmu, deti často predčasne ukončia športovú činnosť z dôvodov zdravotných, kedy sa objavia alebo vzniknú chronické poškodenia, či z dôvodu poklesu výkonnosti, alebo konfliktu medzi športom a školskými povinnosťami.

Deti tiež môžu stratiť záujem. Pokiaľ sa pri tréningu uplatní čo najširší výber činností, aby sa dieťa mohlo pri každej z nich realizovať podľa svojich potrieb, záľub a záujmov, možno dosiahnuť priaznivé výsledky.

Ďakujem pekne, že ste si našli čas a odpovedali ste mi na všetky otázky.