Stratená v divokej rieke

Život nás proste zlomí a nikto nás predtým neochráni. Sme tu na to, aby sme boli zranení, zlomení, opustení a napriek tomu sa učili znova milovať. O tom je život. A kto tento fakt nedokáže prijať, ten sa bude stále iba trápiť. Ja som to už dávno prijala a dopracovala som sa k poznaniu, že nie je dôležité čím prechádzaš, ale ako sa k tomu postavíš. Či budeš plakať do vankúša, alebo sa s tým popasuješ. Nikto sa nemôže vyhnúť životným skúškam.

Cítila sa stratená, unavená, dobodaná pohľadmi, čo faloš skrývajú. Chcela utiecť ďaleko, kde nikto nepozná jej meno, nech sa zahojí,  nech vypadne na chvíľu z toho kolotoča, v ktorom sa od nej vkuse niečo chce. Nechcela sa už brodiť v tejto šialenej rozbúrenej rieke, kde si už skoro nikto nevšíma maličkosti a večne sa niekam ponáhľa.

“Dúfam, že ma nikdy neomrzí nočná obloha, búrky, sledovanie mlieka, ako robí galaxiu v mojej káve. Tento svet je škaredý a ja dúfam, že nikdy nevyrastiem v niekoho, kto už nedokáže vidieť malé krásne veci.”

Viem, že nikto z nás pred týmto šialeným svetom neunikne. Neunikne, ani keď pôjde tisíc kilometrov ďaleko od miesta, kde práve je.

A ja neutekám. Budem tu stáť sama stratená v divokej rieke a hovoriť si:

Proste miluj svoj skurvený život. Sprav fotku všetkého. Všímaj si maličkosti. Smej sa. Ži podľa seba. Povedz tým správnym ľuďom, že ich miluješ. Rozprávaj sa s náhodnými cudzími ľuďmi. Rob veci, ktorých sa bojíš, ser na pocity, pretože raz aj tak zomrieš. Proste zober svoj život a urob z neho ten najlepší príbeh na svete. Čau.

Cover photo: unsplush.com